Alkohol za volantom

Prepis rozhovoru

Redaktorka: Dobrý deň milí diváci, vítam vás pri sledovaní dnešnej časti relácie cesty pomoci. Dnešná téma - vodičský preukaz a alkohol by mohla mnohých z vás zaujímať. Minimálne zaujíma mňa. Je to veľmi zaujímavá téma a veľmi dôležitá v spoločnosti. Dnešné pozvanie do televízneho štúdia prijal klinický a dopravný psychológ pán Karol Kleinmann. Dobrý deň.

Karol Kleinmann: Dobrý deň.

Redaktorka: Vodičský preukaz a alkohol. Ja som povedala, že to bude zaujímavá téma aj pre mňa nakoľko viem, že je to veľmi citlivá téma v rámci spoločnosti a veľmi veľa ľudí v našom okolí všeobecne akoby zažilo už takúto situáciu alebo má niekoho v rodine, kto ju zažil. A ďalšia vec, ktorá mi tak hovorí, že je to veľmi vážna situácia, že sa veľmi často v médiách objavujú situácie, kedy niekto spôsobí dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu a teda následne sa jedná o trestnoprávnu rovinu. Ja by som sa chcela v prvom rade opýtať ako sa to vlastne udeje, že si človek, ktorý je pod vplyvom alkoholu sadne za volant? Akú máte skúsenosť? Je to ich prvý nápad? Zrazu to začalo? Alebo ho niekto presvedčil? Ako to vo všeobecnosti tak býva?

Karol Kleinmann: Tak potvrdzujem to čo ste povedali na začiatku, že je to pomerne rozšírený fenomén v našej spoločnosti. Pravidelne čo pozerám štatistiky, tak policajti prichytia pri trestnom čine alebo priestupku jazdenia pod vplyvom alkoholu alebo návykových látok približne 9000 ľudí a z týchto 9000 ľudí stále to vychádza tak pol na pol, polovica je pod 1 promile, polovica je nad 1 promile. Všetky ale tieto prípady či už je to aj pod 1 promile neznamená, že to nie sú vážne trestné činy. K tej Vašej otázke ako sa to vlastne deje? Ono sa to tak stane pomerne pre tých klientov nebadane. Oni si žijú svoje životy a väčšinou sa to deje pri nejakých špeciálnych udalostiach ako sú svadby, festivaly, rôzne rodinné oslavy alebo niekedy sa naozaj stane, že idú si v piatok vypiť a proste ten plán im nejak nevyjde. Tak mali plán, že domov prídu síce autom, ale naspäť už si zavolajú taxík, alebo proste ich mal odviezť niekto iný. Alebo počas tej udalosti, kde sa pije alkohol sa niečo stane. Kedy buď sa pohádajú s priateľom, priateľkou alebo je tam nejaká iná výnimočná udalosť, prípadne prší, sú obsadené taxíky, majú kľúčik v aute a proste nechce sa im čakať v tom daždi a jednoducho urobia ten trestný čin a drtivá väčšina mojich klientov, s ktorými potom ja pracujem hovorí, že si mysleli, že oni by to nikdy neurobili, že im sa to proste nikdy nemôže stať.

Redaktorka: Rozumiem a to sú také náhle situácie. Potom mi tak napadá, že, keď bežne človek nejakým spôsobom príde do toho stavu opitosti, ak to môžeme tak nazvať, čo ho vedie k tomu, že no tak nevadí, tak pôjdem autom, pretože bežne si človek povie - o to by som naozaj nešiel a má tam nejakú tú zábranu - môžem spôsobiť dopravnú nehodu, nebudem vedieť správne reagovať, že je tam ešte pod nejakou tou kontrolou alebo potom už keď je veľmi pod vplyvom toho alkoholu, už tam žiadna taká kontrola nie je a teda sadne za ten volant.

Karol Kleinmann: Ja by som ich rozlíšil do takých dvoch základných skupín. V tej prvej skupine, väčšinou keď je to menšie promile povedzme okolo tých 0.3 až 0.6 promile, tak tam tí ľudia ani necítia, že sú opití. Myslia si, že to zvládnu, že nenafúkajú, prípadne oni počkajú do druhého dňa a potom šoférujú. To je ten známy zbytkový alkohol aj keď z vedeckého hľadiska nič také ako zbytkový alkohol neexistuje, to je ten istý alkohol ako večer ktorý sa ešte nestihol zmetabolizovať. Takže títo ľudia sadajú za volant mysliac si, že už sú triezvi. A potom sú ľudia z tej 2 kategórie povedzme od 0.6, 0.7, 0.8 až po 3 promile kedy vlastne už tie rozhodovacie schopnosti, tie rozumové schopnosti, schopnosť rozhodovať, prípadne ochota podstúpiť riziko je pozmenená práve kvôli tomu alkoholu a tým pádom oni sa rozhodnú inak, ako by sa bežne rozhodli a tam potom oni si napríklad myslia stále, že nie sú opití. Mal som prípad, kedy človek s 1.6 promile si myslel, že je v pohode, že nie je ovplyvnený alkoholom a že by nafúkal 0 promile alebo jednoducho to risknú. Takže tá osobnosť sa pod vplyvom alkoholu trošku posunie, zariskujú a potom je problém na svete.

Redaktorka: Tak vo všeobecnosti sa hovorí v rámci spoločnosti, že ten, kto už si sadne za volant opitý, že to neurobí na prvýkrát, ale že práve vtedy ho pristihli. O niečom takom podobnom sme sa bavili aj my teraz pred nakrúcaním tejto relácie. Ako to je teda s tým odbúravaním toho strachu sadnúť si za volant pod vplyvom alkoholu?

Karol Kleinmann: Ja použijem takú jednu štatistiku, ktorá hovorí, že keby sme zastavili všetkých vodičov práve teraz a fúkli by v Európe, tak 2 percentá ľudí nafúka. Dokonca nafúka nad tou povolenou hranicou v tej danej krajine. Takže napríklad v Taliansku alebo vo Francúzsku by nafúkali nad 0.5 promile. Ale cca 2 percentá ľudí práve teraz jazdí opitých, takže tá skúsenosť s jazdou pod vplyvom alkoholu je vysoká. Ja keď sa to pýtam napriamo mojich klientov, tak väčšina ľudí to popiera, že sa im to nikdy nestalo, ale niektorí priznajú, že áno, že nie je to prvýkrát, že si o to koledovali. Niektorí dokonca povedia, že už čakali len aby ich chytili, aby boli potrestaní, aby proste mohli toto správanie zmeniť. Lenže potom na tom odbornom poradenstve, o ktorom asi za chvíľku budeme hovoriť, oni dostanú také školenie 12 hodinové, kde sa bavíme presne o vplyve alkoholu a jedna z tých úloh je, že oni si vlastne počítajú, že kedy vytriezvejú a sú veľmi šokovaní, že povedzme z 3 pív to trvá niekedy aj 8 – 9 hodín a potom spätne vlastne hodnotia že aha, tak to takto dlho trvá, no tak je pravdepodobné, že ja som jazdil opitý v minulosti a veľa krát.

Redaktorka: Tak ja by som sa v tejto chvíli nevenovala úplne tomu počítaniu a tomu, že kedy sa odbúra ten alkohol, určite do toho zasahujú mnohé vplyvy, výška váha, vek či ide o muža, či ide o ženu, nejaká história pitia a možno ďalšie veci. Ale áno k tomu odbornému poradenstvu by som sa chcela nejakým spôsobom prepracovať, ale poďme teda od začiatku, niekto si sadne teda za volant pod vplyvom alkoholu, zastavia ho príslušníci polície, skontrolujú doklady a dajú mu fúkať a zistia že je pod vplyvom alkoholu. Čo sa deje od toho momentu?

Karol Kleinmann: Veľmi záleží hodnota, ktorá im vyskočí na tom trégeri, ak je to do 0.1 promile, rieši sa to ako priestupok, odoberie sa im vodičský preukaz a vlastne riešia to priestupkové orgány. A v prípade, že to je nad 1 promile, vtedy sa to už berie ako trestný čin a teda postupujú cez súd. A vlastne čím vyššie promile je, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa dostane aj do cely predbežného zaistenia, čo naozaj ide za mreže niekedy na 40 hodín a možno niekedy menej a vo výnimočných prípadoch až na 72 hodín a vlastne čaká sa kým ten vodič vytriezve, aby potom mohol vypovedať.

Redaktorka: To sa ráta pri akom promile?

Karol Kleinmann: Prakticky všetky nad 1 promile už je tam to riziko. Nie je to automatika ale väčšina ako keby že ide do tejto cely a klienti to popisujú ako tú najnepríjemnejšiu skúsenosť vo svojom živote, takže toto môže slúžiť ako taký ako odstrašujúci príklad. No a potom vlastne keď ich prepustia, tak oni idú normálne domov, teda už peši samozrejme alebo po nich niekto príde. A dostanú písomné vyrozumenie od polície, že sa majú teda dostaviť na zdravotnú prehliadku. Táto zdravotná prehliadka sleduje, či nie sú títo vodiči závislí od alkoholu. To sa zisťuje potom krvným testom či pečeň nevylučuje látky, ktoré naznačujú závislosť.

Redaktorka: To asi nefunguje na 1 – krát. Že prídem na 1 vyšetrenie a mám to vybavené.

Karol Kleinmann: Je to jedno vyšetrenie. Ako kto, väčšina psychiatrov to robí cez jedno vyšetrenie krvi. No a keď sa teda potvrdí, že človek je alkoholik, tak rozhodne za volant nepatrí a musí nastúpiť na protialkoholické liečenie a až potom má nejakú šancu ísť naspäť do premávky, ale toto sa nás moc netýka. My pracujeme s ľuďmi, ktorí nie sú závislí od alkoholu, čiže nemajú diagnózu alkoholizmus a keď nám donesú papier aj od polície, že absolvoval psychiatra, nie je závislý a potrebuje odborné poradenstvo, tak vtedy sa vlastne ozývajú nám a my už potom vykonávame odborné poradenstvo pre vodičov.

Redaktorka: Ako prebieha celý ten proces? Ten klient si vás musí nájsť sám alebo dostane nejaké odporúčania v rámci spádovej oblasti alebo ako to prebieha?

Karol Kleinmann: Nie, klienti si nás hľadajú sami. Je mnoho psychológov teda, ktorí túto službu poskytujú. Ja som jeden z nich a prakticky to odborné poradenstvo vyzerá, teda malo by vyzerať všade rovnako. Sú to skupinové stretnutia, ktoré prebiehajú osobne. Nedá sa to robiť online. A idú sa vlastne pravidelne ako keby školiť, my to teda nazývame, že sú to kurzy alebo školenia, aj keď je to poradenstvo a v tých skupinách môžu byť od 3 do 10 ľudí.

Redaktorka: Čiže tie menšie skupinky.

Karol Kleinmann: Také menšie skupinky a vždy sú tam teda ľudia s veľmi podobnými príbehmi. Buď sú to ľudia, ktorí jazdili pod vplyvom alkoholu alebo návykových látok, alebo ešte je tam jedna špeciálna kategória. Keď sa odmietnu podrobiť. To si niektorí vodiči myslia, že keď oni nebudú fúkať alebo nepôjdu na test krvi, tak sa ako keby nejak vyhnú trestom, ale väčšinou si poškodia, pretože automaticky keď sa odmietne, tak sa to berie ako trestný čin a niekedy si naložia ešte viac ako museli mať.

Redaktorka: Čiže musia potom podstúpiť to odborné poradenstvo.

Karol Kleinmann: Presne tak. No a po týchto 4 stretnutiach, ktoré každé trvá 3 hodiny, tak je ešte taký výstupný pohovor, ktorý je individuálny. Čiže ja sa s každým s tým jedným klientom ešte osamote rozprávam medzi 30 až 60 minút, je to taký pohovor, kde teda vyhodnotíme celé to odborné poradenstvo a potom dostáva odo mňa doklad, že to absolvoval. Ten odnesie na políciu a s týmto dokladom spolu so zaplatenou pokutou a ešte s testami o pravidlách cestnej premávky to všetko odovzdá a potom sa mu navracia teda vodičský preukaz.

Redaktorka: V prípade, že na toto odborné poradenstvo príde teda človek, ktorý splní tieto podmienky a má ho absolvovať a už priamo na tie stretnutia chodí pod vplyvom alkoholu a netají sa tým, že mu to nevadí, že šoféruje pod vplyvom alkoholu, že šoféruje bez vodičáku aj sem na to odborné poradenstvo. Ako sa potom postupuje v takomto prípade?

Karol Kleinmann: No veľmi jednoducho. On vlastne poruší hneď jedno zo základných pravidiel, ktoré my na prvej hodine hovoríme a jedno z tých pravidiel je, že v žiadnom prípade nesmie prísť pod vplyvom akejkoľvek látky nedovolenej. Takže keď príde pod vplyvom alkoholu alebo návykových látok, tak vlastne bez nároku na vrátenie peňazí, bez nároku na získanie nejakého náhradného termínu je zo skupiny vylúčený pričom vlastne on porušil zmluvu, ktorú písomne podpísal. Takže tam to vôbec neriešime. Samozrejme odôvodníme, že k čomu došlo. Je ale dobré aj povedať to, že prečo mi tak prísne postupujeme a je to preto, že ja predpokladám, že ten človek nie je alkoholik a ľudia s diagnózou alkoholizmu vlastne nie sú schopní kontrolovať svoje pitie. Takže keď klient, ktorý vie že má, ja neviem v stredu o 17 sa má dostaviť k psychológovi a vie to týždeň dopredu a nie je schopný zaistiť, aby bol v stredu o 17 triezvy, tak mám vážne podozrenie o tom, že človek nie je schopný regulovať svoj príjem alkoholu a tým pádom my uplatňujeme toto vlastne vylúčenie zo skupiny.

Redaktorka: A to má potom aké dôsledky?

Karol Kleinmann: Dôsledky to má také, že my dáme potom vyjadrenie na políciu, že tento človek bol zaradený do odborného poradenstva, ale nesplnil podmienky a on musí ísť vlastne vyhľadať iného psychológa a zase nastúpiť na skupinu.

Redaktorka: A vlastne vyskúšať to ešte raz.

Karol Kleinmann: No vyskúšať a zaplatiť. Čo je veľmi motivujúce, pretože nie každý má toľko peňazí, keď sa k tomu priráta spolu pokuta, vyšetrenie u psychiatra, tak sa to šplhá do celkom vysokých čiastok.

Redaktorka: Rozumiem, ešte mi tam beží keď ste povedali to slovo trest tak mi nabehla taká myšlienka, že mnoho ľudí si sadne za ten volant pod vplyvom alkoholu pod veľkou ťarchou svojich životných nejakých problémov - to teraz nezľahčujem. Odoberie sa mu ten vodičský preukaz, čo je na 1. strane na ochranu tej spoločnosť, na 2. strane to môže veľmi silným spôsobom poškodiť toho samotného človeka. Môže prísť o prácu, rozpadne sa mu rodina, že to už potom tak ide nejak špirálovito. Ako sa na to pozeráte vy?

Karol Kleinmann: No to je obrovská téma o ktorej by som vedel rozprávať ďalšie 2 hodiny ale v tej úplne najvrchnejšej vrstve je, že ochrana spoločnosti má vždy prednosť pred ochranou jedinca, čiže keď sa bavíme o tom, že chránime spoločnosť, aby nás nezrazil človek pod vplyvom alkoholu, tak samozrejme, že odoberáme tomu jednotlivcovi vodičský preukaz, aj keď mu to môže spôsobiť veľké problémy. Ja som toho svedkom, že moji klienti naozaj majú veľké problémy, pretože napríklad ich práca bola naviazaná na vodičský preukaz. Sú to rôzni obchodní zástupcovia, sú to vodiči, sú to kuriéri, sú to profesionálni vodiči, ktorí jazdili autobusmi, kamiónmi a proste tam nie je iná cesta. Čiže oni nielenže prišli o ten vodičský preukaz, ale hneď došli aj o prácu a potom sa to tak nešťastne nabaľuje, že teda keď človek príde o prácu a o vodičák tak v tom vzťahu alebo tou rodinou to tiež ako veľmi zatrasie. Veľakrát bol otec ten, ktorý vozil deti do škôlky, do školy a teraz celý ten rytmus rodiny sa vyhodí a veľakrát sa potom ukazuje, aké tie rodiny sú krehké z pohľadu nejakých zručností a schopností. Hej, že napríklad, že manželka nemá vodičský preukaz, alebo že má, ale vôbec ho nevie používať, pretože si ho urobila v osemnástke a teraz v štyridsiatke ho vidí druhý raz v živote, takže sú to veľmi komplikované situácie. Veľa vecí sa tam deje naraz, je to ťažké obdobie, sú to ťažké situácie, ale žiaľ tá spoločnosť má proste prednosť a ten vodičák sa proste musí zadržať na istú dobu. A ten prvotný motív nie je, že teraz potrestať toho človeka aby trpel, ale skôr aby tam došlo k nejakému uvedomeniu, ale aby sa ochránila tá spoločnosť.

Redaktorka: A keď hovoríme o tej rodine to ste veľmi pekne povedali tak okrem tých dôsledkov, že tá rodina sa nejakým spôsobom naruší jej fungovanie, môže sa začať rozpadávať a podobne. Povedali ste, že je to veľmi krehký proces alebo krehké vzťahy. Tak samozrejme to môže byť spojené aj s tým, že samotný ten nazvime ho váš klient môže byť doma v rámci tej rodiny ponižovaný, môže tam pociťovať nejaký sarkazmus, výsmech, znevažovanie svojej osoby a tak ďalej. V rámci toho vášho poradenstva sa s tým stretávate, že vás títo klienti žiadajú aj o takú nejakú hlbšiu alebo inú pomoc, že odkryjú tento svoj problém a ako sa potom postupuje? Viete im poskytnúť nejakú pomocnú ruku?

Karol Kleinmann: Oni veľakrát túto udalosť, proste taja. Dá im to veľa roboty a snahy zakryť to nejak že sa to nedozvedia a buď to potom nevie povedzme tá vzdialenejšia rodina, lebo to vnímajú ako hanbu alebo potom ľudia, ktorým ten vodičák je odobratý povedzme na 3, na 6, na 9 mesiacov že nejak to proste s vypätím síl dajú, že to proste utaja a tie rodiny sa akože tomu stavajú veľmi, veľmi rôzne a sú aj také paradoxné akože prípady. Takže áno, nastáva tam ako keby to odsúdenie, to znevažovanie, to nadávanie, ale zároveň tí ľudia potom aj sedeli v tom aute keď sa to dialo. Čiže mňa veľmi prekvapuje to, že povedzme nafúka vodič, ktorý mal plné auto kamarátov a ja sa pýtam, že čo sú to za kamaráti, keď vás 3 kamaráti nechali šoférovať opitého, alebo že vašej manželke vtedy nevadilo, keď sa viezla ona triezva a vy pod vplyvom alkoholu? A to sú potom také akože aha momenty a také ako keby že tí ľudia začínajú viac rozmýšľať, teda že akých majú kamarátov a do akej partie patria, ako to vlastne majú v tom vzťahu nastavené, že sa vlastne deje takáto vec?

Redaktorka: Čiže dostanú ako takú spätnú väzbu, také nejaké zrkadlo je im nastavené aj v rámci toho odborného poradenstva.

Karol Kleinmann: Áno. Napríklad, že celé 2. Stretnutie, ktoré má teda trvať 3 hodiny, tak vlastne každý ten človek popisuje ten svoj príbeh. Ja sa ich samozrejme pýtam, vediem nejak celú tú diskusiu a tí ostatní ľudia počúvajú a zisťujú, že strašne veľa vecí sa nápadne podobá a vidia sa ako keby vlastne v tých vzťahoch. Oni potom dávajú rôzne otázky a niekedy ja ani nemusím úplne pracovať, že oni sa tam medzi sebou akože vydiskutujú. A vlastne dajú si takú ako keby rýdzu spätnú väzbu. Ja ich v tom podporujem a veľakrát sa stane, že v tej skupine povedzme tam je, že 20 ročný chalan, ale mentálne tínedžer a potom je tam mamička, ktorá má trojročné dieťa a potom je tam dôchodca a potom je tam 40 ročný manažér čiže sa ako keby stretávajú rôzne socio-ekonomické, kultúrne aj vekové varianty ľudí.

Redaktorka: Čiže je to také veľmi rozmanité.

Karol Kleinmann: Je to veľmi rozmanité a oni potom medzi sebou sa rozprávajú. Hej, že aj tí starší dávajú ako kebyže ten pohľad tým mladým a zase tí mladí niekedy perlia a potom tí starší zisťujú, že čo sa všetko sa deje na tých cestách, aké rôzne nepovolené látky existujú a v akom veľkom množstve sa to konzumuje, takže je to výživné pre všetky strany.

Redaktorka: Tak možno aj tohoto dôvodu nejakým spôsobom nerozdeľujete nejak tie skupiny podľa nejakých kategórií, že vek alebo niečo iné, že nechávate to také pestré. Nevzniká vám tam priestor na nejaké konflikty?

Karol Kleinmann: Vzniká, ale však od toho som tam ja, aby som tú skupinu nejak uriadil a našťastie teda musím povedať, že zatiaľ sa mi to darí, ale tam je to o inom. Tam vlastne tá prvá trojhodinovka, ja dbám a veľmi tlačím na to, aby sa oni dobre zoznámili, aby tam vznikla taká príjemná dôverná atmosféra, aby zhodili tie svoje egá, aby zhodili tie svoje masky a hovorím, že je to najdrahšia terapeutická metóda, ktorú pravdepodobne zažijú za svoj život, že majú k dispozícií psychológa na 12 hodín, tak nech ho využijú a naozaj ono to ako keby že tak nejak opadne. Prvý človek povie nejakú intímnu alebo dôvernú informáciu a druhý sa pridá, tretí sa pridá. A ja im aj potom hovorím, že čím viac oni do tej skupiny dajú tak tým viac oni z tej skupiny dostanú, takže potom vznikne taká veľmi no skoro až terapeutická skupina, kde tí ľudia zdieľajú a hovoria o tých svojich problémoch a presne tam aj vystupujú všetky tie akože psychologické boľačky, ktoré oni zažili povedzme so svojou rodinou, vznikajú tam veľmi hlboké sebareflexie na ich život. - Prečo vlastne pili? Ako žijú? a podobne. A neraz sa potom stane, že po tých 3 hodinách ja už im poviem no ale už čas ide, že už choďte domov, že už by som aj ja chcel ísť domov tak potom sa oni zdvihnú a idú do podniku a ešte tam pokračujú a dokončujú debatu.

Redaktorka: Takže si vytvoria takú svoju vlastnú komunitu a možno podpornú skupinu. Ja sa vrátim k tej rodine a k tomu, že v tej rodine veľmi často, keď im neposkytneme takéto zrkadlo ako ste povedali, že ale aj vy ste sedeli v tom aute a vám to nevadilo. Tak naozaj beží nejaký ten proces a veľmi často nie je podporný pre toho človeka, ktorý prišiel o vodičský preukaz kvôli alkoholu alebo celkovo, keď už tam je ten alkohol za volantom, tak asi je tam ten alkohol aj niekedy inokedy nielen za volantom. Hovorí sa a pracuje sa a v podstate aj sa vieme dočítať rôzne, že rodina má byť podporou pre toho človeka, ktorý zneužíva alkohol, aby teda to neprepadlo niekde do niečoho, čo už nevieme uchopiť alebo veľmi ťažko vraciame späť. Čo to znamená byť podporou pre takého človeka? Ako sa dá pracovať s takou rodinou, lebo môžem ja povedať dobre, tak ja mu nadávam, ale chcem aby sa spamätal, keď mu budem škaredo nadávať, tak on sa spamätá a bude konať tak aby som mu nenadával ale ono to úplne celkom tak nefunguje.

Karol Kleinmann: Nie nie. A ja by som Vás ešte rád doplnil, že nielen aby bola podporou, ale aby nebola spolupáchateľom tohto celého. Pretože taký obvyklý nejaký spôsob je, že urobiť veľa kriku a nadávať a znevažovať a podobne. Ale potom pri najbližšej oslave menín sa zase nalieva vo veľkom a niekedy aj človek aj keď nechce piť a povie, že nie ja si neprosím alebo ja si dám sódu tak mu alebo jej aj tak nalejú a potom to tak bagatelizujú a emočne vydierajú, že však ale to je na zdravie a ty si tu jediný ktorý nepije alebo však jeden ťa nezabije a podobne takže toto je tiež veľká časť žiaľbohu našej akože firemnej kultúry na Slovensku alebo rodinnej kultúry, že prakticky ten alkohol je strašne často prítomný, či už sa veselíme na tých oslavách alebo či už smútime na pohreboch alebo pri rôznych situáciách v živote. Že keď sa nám nedarí v práci alebo vo vzťahu, tak príliš často siahame po tom alkohole. Čiže nebyť spolupáchateľom, neriešiť aj dobré aj zlé veci alkoholom, ale nejak si to uvedomovať. A čo sa týka tej podpory, tak tam je to na niekoľkých úrovniach. Tak samozrejme, že každému dobre padne, že keď prechádza nejakým ťažkým období, tak byť tou podporou, nehádzať ešte ďalšie brvná pod nohy a keď neni to auto tak je dobré zobrať si niektoré tie povinnosti toho človeka na seba. Treba myslieť na to, že to je len nejaká dočasná záležitosť a postupne sa ten vodičák vráti. Tam treba, normálne sa porozprávať - dobre, tak teraz ja budem vodiť deti do školy autom, tak ty miesto toho zoberieš nejaké moje povinnosti. Akože podľa mňa keď sú dvaja dospelí ľudia rozumní, tak vždy sa vedia dohodnúť, no a potom ešte rozmýšľam, že čo ešte by mohli urobiť akú podporu. Možno keď ten človek nechce, aby sa to dozvedela tá širšia rodina, tak to akože nerozprávať, a netraumatizovať toho človeka ešte viac. No a nebyť tým spolupáchateľom.

Redaktorka: Hej a možno aj také teda to som tiež zažila, že veď ty už si zvyknutý šoférovať pod vplyvom, tak aj teraz môžeš. To som tiež zažila, že teda takto sa to zľahčilo v rodine to asi tiež nie je úplne vhodné.

Karol Kleinmann: Tak to už sme veľmi ďaleko. Toto je absolútne nevhodné, ale áno, mňa to niekedy šokuje, že aj ľudia, ktorí vedia o druhých, že majú problém s alkoholom, že by tí ľudia mali abstinovať tak im ako kebyže núkajú ten alkohol a ich presvedčujú a potom keď ja to mám tiež ako osobný názor a potom keď sa ich pýtam, že vlastne prečo to robia, však vedia o tom o tom stave a vedia, že ten človek musí abstinovať. A oni si to buď neuvedomujú alebo to nejak zľahčujú a bagatelizujú a potom ten človek nielenže má problém sám so sebou ovládnuť sa, aby ten alkohol nepil, ale ešte má problém aj s tými ďalšími ľuďmi, aby odolával tomu nátlaku. Mám aj známych, ktorí sa rozhodli nepiť alkohol buď zo zdravotných dôvodov, alebo že nechcú piť a aj oni permanentne zažívajú to presviedčanie, a to podpichovanie a je naozaj ťažké tomu odolať a vysvetľovať im, že prečo nepijú alkohol.

Redaktorka: Áno takéto niečo zažívam aj ja ako diagnostik fetal alkoholového syndrómu, že teda ja sa nekamarátim úplne s alkoholom a nepijem. A tiež teda som pod ťažkým tlakom častokrát výsmechu, že ani piť neviem, ale to sem teraz nepatrí. A čo vedie vlastne tých ľudí alebo ako sa stane? Teraz vám kladiem otázku ako psychológovi. Že teda ten človek sa dostane do toho, že má problém s alkoholom? A čo to znamená mať problém s alkoholom?

Karol Kleinmann: No ak myslíte alkoholizmus ako diagnózu, že má problém s alkoholom, tak to už riešia psychiatri. Čo ešte psychológovia možno zvládnu je také to problémové pitie, pretože to je veľký mýtus. Ja sa s tým ako každodenne stretávam, keď robíme vyšetrenia vodičov, že sa ich tam pýtame, že či pijú alkohol, tak 90 percent povie, že nie. Potom ja že ani pivo po práci a oni že tak pivo po práci si dám a ja že tak pijete alkohol a potom oni majú pocit, že ja si budem myslieť že sú alkoholici. Takže existuje akože veľká škála. Existujú príležitostní konzumenti, pravidelní konzumenti, problémový konzumenti a až potom sú tí alkoholici hej.

Redaktorka: Ja som sa práve chcela opýtať na tých problémových konzumentov, že ako sa to udeje, že sa až tam dostanú, teda preto sa vás pýtam ako psychológa

Karol Kleinmann: Tak ľudovo povedané, že alkohol je taká barlička na dušu. Že keď sa cítime zle, rozumieme tomu, že máme nejakú úzkosť, máme nejaký smútok, máme nejaké napätie, tak ten alkohol je v úvodzovkách veľmi dobrý pomocník na to, aby nám tá úzkosť prešla, pretože alkohol nás uspáva alebo ľudovo oblbuje a keď si dáme alkohol, tak sa cítime lepšie a máme ako keby viac energie. Je to proste psychoaktívna látka, ktorá nám pomôže prekonať tento stres, alebo túto ťažkú situáciu. No a to už je na ceste k závislosti, pretože keď sa cítime zle a niečo nám urobí dobre, tak to chceme častejšie, chceme toho viac a miesto toho, aby sme riešili tie problémy napríklad vo vzťahu alebo v práci alebo čokoľvek v živote, čo nám spôsobuje tieto zlé pocity miesto toho to prekrývame týmito látkami a tak potom vzniká závislosť a závislosť je pomerne dlhý proces. Čiže najprv prejdeme k tomu pravidelnému pitiu, potom k tomu problémovému pitiu a keď to dostatočne dlho robíme v dostatočne veľkých dávkach, tak potom ani nevieme kedy sa tá závislosť prejaví.

Redaktorka: Čiže to problémové pitie by sme mohli definovať tak v skratke ako časté opakované nadmerné požívanie alebo zneužívanie alkoholu, alebo ako by sme to vedeli definovať.

Karol Kleinmann: My to definujeme tak, že problémové pitie je u človeka, ktorý pije alkohol a vďaka tomu pitiu sa dostal do nejakého problému, ktorý by inak nevznikol. Čiže keď sa človek pobije v krčme, vybijú mu 3 zuby a musí zaplatiť celú výlohu, čo tam rozbil nábytok, tak to je navyše problém kedy musí ísť k zubárovi si urobiť zuby a zaplatiť ten inventár alebo keď ide opitý domov a zlomí si nohu pri tom, tak vtedy už môžeme uvažovať o problémovom pití alebo sa to môže prejaviť ako sociálne problémy – rozvod, rozchod, strata zamestnania.

Redaktorka: Mnoho ďalších vecí, ktoré si ani nevieme predstaviť, ale vlastne do toho problémového pitia môže patriť aj to šoférovanie pod vplyvom alkoholu.

Karol Kleinmann: Áno, áno. Čiže keď niekto je zastavený pod vplyvom alkoholu tak je vlastne úplne jedno, že koľko pije, ale keď už má s tým problém, tak automaticky je zaradený do skupinky problémový pijan.

Redaktorka: Pritom môže byť, že pije len dvakrát do roka.

Karol Kleinmann: Áno, ale v zásade tých policajtov máme na ceste dosť, ale to by bola príliš veľká náhoda, že dvakrát za rok pije a zrovna jeden krát z tých dvoch sadne aj za volant a zrovna ho chytia. To sú také pravdepodobnosti ktorým ja veľmi neverím.

Redaktorka: Čiže väčšinou sa stretávate s tým, že naozaj ide o problémové pitie.

Karol Kleinmann: To by som nepovedal. Je to taká kombinácia, kedy niektorí niektorí pijú menej ale často a myslia si že však to jedno pivko zvládnem alebo že čo už môžem z dvoch deci vína nafúkať a niektorí pijú prvú ligu.

Redaktorka: Čo to znamená?

Karol Kleinmann: Piť prvú ligu znamená, že pijú veľa a často. No takže naozaj tí klienti sú veľmi rôznorodí, kedy niektorí sú už naozaj krôčik k tej závislosti, že ak ešte 1-2 roky takto budú pokračovať a môžu ísť rovno do nemocnice a niektorí len ako kebyže nakukli do tej skupiny, že naozaj to bola povedzme že zhoda okolností, že ich chytili takto pomerne skoro a nakukli do toho sveta toho problémového pitia a potom upravia to svoje správanie a idú do skupiny pravidelného konzumenta alebo dokonca abstinencie.

Redaktorka: Mávate v rámci svojich klientov aj klientov, ktorí absolvovali už liečbu?

Karol Kleinmann: Áno. Tam je ten postup taký, že oni absolvujú protialkoholické liečenie, ktoré trvá niekoľko mesiacov. A potom musia dokazovať, že abstinujú minimálne 2 roky. Vtedy sa chodí odovzdávať moč v nepravidelných intervaloch, kedy oni sú predvolaní a vlastne potom vyrozumejú políciu, ktorá im vydá zase rozhodnutie, že musia absolvovať odborné poradenstvo u nás a už sme aj mali takých klientov.

Redaktorka: A ten ďalší postup je potom rovnaký. Čiže vy im dáte to potvrdenie, že to absolvovali a oni vlastne pomaly postupne smerujú k tomu, aby im bolo vodičské oprávnenie vrátené.

Karol Kleinmann: Presne tak. Ale pozor, toto sú vlastne ľudia už alkoholici, ktorí dokázali, že sú triezvi minimálne 2 roky, ale v momente, keď napríklad lekár zistí, že tá abstinencia nie je dodržiavaná, alebo niekto by ho nahlásil, že nie je dodržiavaná tá absencia tak automaticky je to problém a malo by sa to riešiť.

Redaktorka: A ako sa to obvykle rieši? Teda keď sa preukáže, že teda mu bol vrátený vodičský preukaz, absolvoval liečbu 2 roky, abstinoval, prešiel odborným poradenstvom a vodičák mu bol vrátený a teraz sa zistí, že vlastne ale pije.

Karol Kleinmann: Nemám osobnú skúsenosť s týmto ale predpokladám, že mu je znova odobratý vodičský preukaz na základe nejakého podnetu, ktorý dostane polícia.

Redaktorka: Čiže tento klient sa vlastne nachádza na takom veľmi tenkom ľade.

Karol Kleinmann: Tak áno, lebo vodičské oprávnenie je výsada, čiže vy musíte plniť podmienky na to, aby ste mohli šoférovať. Neni to ľudské právo, ako si mnohí ľudia myslia.

Redaktorka: Čiže s týmto sa stretávate, že to ľudia vnímajú ako právo?

Karol Kleinmann: Áno samozrejme. A ešte ďalšia skupina klientov sú takí, ktorí sa k nám vracajú opakovane, že absolvovali odborné poradenstvo, že nie sú závislí a o pár rokov sa zase stretávame, že zase teda zrecidivovali a zase sú u nás. Zase zaplatili pokutu už teraz väčšiu, zase majú ten trest už teraz dlhší, lebo keď sa vám to stane druhý raz, tak už nemôžete požiadať políciu o spolovičnenie trestu a tam už sú tie podmienky prísne, ale stále musia u nás zopakovať to odborné poradenstvo.

Redaktorka: Čiže keď sa mi to stane prvýkrát môžem požiadať o odpustenie 1/2 trestu a keď sa mi to stane druhýkrát a odoberú mi vodičský preukaz povedzme na 3 roky, tak už nemôžem po roku a pol požiadať.

Karol Kleinmann: Presne tak. S tým že sú tam vyššie pokuty, vyššie tresty, čiže vy nielenže nemôžte 1/2 odrátať, ale celkový ten trest je dlhší.

Redaktorka: Tak to je potom aj veľmi náročné pre tých klientov vlastne vydržať ten dlhý čas.

Karol Kleinmann: Áno tam už potom niekedy býva aj že napríklad nejaká podmienka sa tam rieši, je tam veľká pokuta. No a niektorí naozaj sú aj uväznení, potom na niekoľko mesiacov, ale to sa stáva skôr výnimočne pri vysokých promile, keď sa stane nejaké napríklad poškodenie na zdraví alebo úmrtia.

Redaktorka: Že keď dôjde napríklad k nejakej dopravnej nehode, kde bolo aj poškodené zdravie, alebo možno ohrozený život.

Karol Kleinmann: Tak, tak a takto sa deje celkom často, lebo z tých štatistík vyplýva že až 1/3 všetkých nehôd kde bolo úmrtie tak bol prítomný alkohol.

Redaktorka: To je vysoké číslo.

Karol Kleinmann: Je to veľmi vysoké číslo, vlastne sú to 3 najväčší zabijaci na cestách - alkohol, vysoká rýchlosť a potom nepozornosť. To sú 3 zabijaci čo zabíjajú 90 percent ľudí na ceste.

Redaktorka: Tak to je naozaj veľmi nepríjemná štatistika. Naša relácia sa pomaly končí, len ja by som sa chcela ešte opýtať, čo by ste tak odporučili ľuďom, to je jedno či sú víkendoví alebo príležitostní alebo problémoví. Čo by ste im odporučili, aby nedošlo k tomu, že im bude odobratý vodičský preukaz za alkohol. To vieme - nepiť keď idem šoférovať, ale aby k tomu vôbec nedošlo, že ich to čo i len napadne.

Karol Kleinmann: V zásade je toho hrozne veľa. Vyberám možno takú jednu radu, ktorá nie je omieľaná stále dokola, ale v zásade veľa klientov mi rozpráva tie príbehy a majú tie zbytkové alkoholy. A väčšinou je to o tom, že oni sú nejak prichytení s nejakým nízkym promile, pretože deň predtým pili a prichádzame na to, že keby nevypili tých pív 7 ale vypili by ich len 5 tak by sa to nestalo. Alebo keby tých panákov nebolo 13 ale stačilo by 9 taktiež by ich nechytili pretože oni by šli spať tak ako mali. Ale potom možno zle odhadli ten 2 deň a to je podľa mňa strašne zbytočná vec, že však aj s tými 5 pivami mali kopec srandy a už to šieste a siedme už taký veľký rozdiel tam nebol. Takže piť ako keby s rozumom, ale s týmto rozumom, že kľudne to mohli vynechať to šieste pivo a dať si nejakú sódu alebo vodu. Keď majú pocit smädu tak zahasiť ten pocit smädu tou vodou alebo k prvému panáku alebo pivu si dať veľký pohár vody, lebo toto sa často stáva, že v lete sme strašne smädní tak to prvé pivo kopneme do seba od smädu ale na smäd nie je pivo, na smäd je voda, takže možno potom by už neskôr nevypili toľko tých pív, takže toto je jedna z mnohých rád a stratégií, ktoré by som odporučil.

Redaktorka: Čiže keď to zhrniem tak kontrolovať si pitie a rozdeliť ho na pitie nealka a pitie alkoholických nápojov. A posledná otázka mi tak ide. Ako ja zistím, teda asi to zistím, ale kedy by som si mal uvedomiť, že už to nemám pod kontrolou? A čo by som vtedy mohol urobiť iba tak v skratke?

Karol Kleinmann: No to je ten problém že to nezistíte, pretože čím viac je človek opitý, tak tým má horšiu schopnosť odhadovať či je opitý alebo nie. To je napríklad ten 1.6 promile pán ktorý bol tak opitý že vlastne nevedel vyhodnotiť či je opitý alebo nie. Takže tam už sa nedá robiť nič iné len proste počkať a možno mať trošku načítané, mať trošku napozerané, sú rôzne také tie aplikácie alebo rôzne počítačky. Že keď 1 pivo je 2,5 hodiny tak 10 pív je 25 hodín.

Redaktorka: Že vypočítať si vopred koľko môžem vypiť?

Karol Kleinmann: Áno, áno a potom ale aj tomu veriť nakoľko ľudia tomu neveria, lebo však 1 pivo určite nemá 2,5 hodiny a potom to celé spochybnia tak tomu neveria, idú si svoje a potom ich nakoniec chytia.

Redaktorka: Potom majú problém. Tak verme aplikáciám, verme prepočtom, majme ten alkohol nejakým spôsobom pod kontrolou a je veľmi pravdepodobné, že sa vyhneme odobratiu vodičského preukazu z dôvodu alkoholu za volantom.